Rozmanitosť hudby možno prirovnať k rozmanitosti kvetín, ktorých každý puk vyniká svojou jedinečnosťou. Hudba nie je vopred daný koncept, jej možnosti sú nekonečné, neustále sa vytvárajúce. Akákoľvek práca s hudbou, či už je vyjadrovaná prostredníctvom zvuku, pohybu, alebo len jej vnímania, počúvania, prináša každému z nás rôzne vnemy, pocity, emócie, čo v určitom zmysle vedie k zveľaďovaniu vlastného vnútra, resp. k nahliadnutiu do samých seba. Hudbou tieto aspekty „vyplávajú“ na povrch a tým sa prirodzene uvoľňujú. Možno to vyjadriť na príklade – sedím na dne oceánu, nechávam sa ním obklopovať. Nezáleží na tom, či si oceán uvedomujem v jeho úplnosti,  dôležitý je spoločný dotyk. Odrazu všetky starosti, obavy, strachy, emócie začnú zo mňa vychádzať vo forme malých vzduchových bubliniek. Ešte nedávno boli mojou súčasťou, no teraz ich vidím ako odo mňa odchádzajú, pomaly stúpajú smerom hore, až sa dostanú k hladine, na ktorej sa rozplynú. V tomto príklade je oceán hudbou.                                                                                                                No okrem negatívnych pocitov sa v nás skrz hudbu ukazujú aj práve tie pozitívne, akými sú radosť, pohoda, šťastie, na ktoré často zabúdame. To znamená že hudbou sa v nás prejavuje naša ľudská prirodzenosť.                                                             Hudba nás vedie k uvoľnenosti a vnútornej slobode.

 

Hudba je „niečo“ čarovné, nadpozemské; jej vplyv na ľudský mozog je častokrát nevysvetliteľný. Napríklad u autistických ľudí je práca s hudbou akoby vstupom do iných sfér, ich osobnosť naberá nové rozmery.

 

Pre mňa je práca s deťmi a hudbou nesmierne inšpirujúca. V každom veku dieťaťa sa hudobné vnímanie odlišuje. Pri nenútenom hudobnom zážitku, t.j., deti majú voľný priestor, hrou sa stáva slobodné vnímanie, malé detičky sa do hudby ľahšie započúvajú, venujú jej plnú pozornosť, aktívne sa jej zúčastňujú, kdežto staršie deti sa popri vnímaniu hudby venujú sami sebe, vlastným hrám. Aj keď sa niekedy zdá, že prácu s hudbou nevnímajú, ich pozornosť je zameraná nie len na seba, ale aj na okolie, v ktorom sa nachádzajú (takže aj na hudbu), čo ich vedie k aktívnemu vnímaniu reality. Dospelí ľudia častokrát v svojom živote žijú zabalení v svojich myšlienkach, nevnímajú už podnety okolia, čo vedie k určitým vnútorným sklamaniam z toho, že okolitý svet s nimi nespolupracuje, nereaguje. A tak sa sami uberajú o život, ktorý s nimi spolupracuje nepretržite, pretože podnetov a reakcií je tu toľko, že naše zmysly nám nestačia na interpretovanie všetkého, čo sa deje. Preto je dôležité rozvíjať vnímanie prítomnosti v detskom veku.

Hudba vedie k relaxácii tela a mysle. Človek je v detskom veku krehkou bytosťou, ktorá sa snaží nájsť to svoje miesto, z ktorého vyrastie a neskôr vykvitne v jedinečný kvet. No najskôr si musí vymedziť vlastný priestor pre pevné korene, to je ale najnáročnejšie a najdôležitejšie obdobie života. Každé dieťa podvedome vie, čo potrebuje pre rozkvet, božskosť v ňom je výrazne viditeľná, no práve formovanie osobnosti skrz výchovu a podnety mu postupne môžu brániť na jeho ceste jedinečnosti. Práve preto je tak dôležitá uvoľnenosť na emocionálnej úrovni, dieťa sa potrebuje prejavovať vlastným spôsobom a každý vplyv dospelého človeka na neho môže vplývať stresujúco, pretože sa do neho snaží vtlačiť presný koncept toho, čo sa smie, čo nie, čo je správne a čo nie. To bráni slobodnému človeku v jeho vývine a tým vzniká mnoho vnútorných blokov, strachov. Dieťa je ako otvorená kniha, do ktorej sa dospelý človek snaží niečo vpísať a pritom zabúda práve na tú svoju. A možno nezabúda, len je popísaná inými ľuďmi a už niet miesta pre individuálnu tvorbu.                                                                                                                    Práca s hudbou je inšpirujúca vo svojej voľnosti, slobode. Ukazuje človeku, že niet presných pravidiel, práve v jedinečnosti je krásna. Toto je jednoduchý koncept života (pokiaľ sa dá v tomto prípade hovoriť o nejakom koncepte) – byť sám sebou. Keď má človek priestor byť sebou, so sebou, niet priestoru pre pnutia v jeho živote. Sú deti, o ktorých hovoríme, že sú hyperaktívne a možno je to len prejav ich vnútorného pnutia, snaha vymedziť si vlastný priestor, ktorý sa im snažíme vziať v snahe vštepiť im vlastnú predstavu života. Nehovorím o opustení všetkých pravidiel, nechanie voľnosti v každom aspekte života. Dieťa sa učí môcť vo svete fungovať samostatne, no dospelý človek má zodpovednosť byť dostatočne bdelý na to, aby ho učil na základe vlastných skúseností, ale aby mu pri tom nevstupoval do vlastného priestoru. Je to ako s prstom, ktorý ukazuje na mesiac – dospelí pri výchove často zabúdajú, že ten prst nie je samotný mesiac. Môžeme deťom ukázať dvere, no vstúpiť musia sami.